Scan barcode
A review by bill369
Deň noc voda by Mária Modrovich
s. 70
Hodina plávania pôsobí – ako vždy – očistne. Silvia v nej utopí staré hriechy, za záver ju príboj ju príboj poriadne vydrhne pieskom. Zvyšky odumretej kože opadnú, všetky chóry, ktoré sa snažili nanovo rozoznieť, prehluší rachot vĺn. Hlava ktovie prečo prehrá scénu z performancie Kataríny Poliačikovej a Evy Priečkovej Držať rieku. „Na mesačnom brehu skúmame telo rieky. Máme strach stať sa ňou, stratiť tvar. Stávame sa riekou. Vždy sme ňou boli. Pýtame sa, ako stekutiť jazyk, nechať ho (roz)plynúť. Rozpúšťame reč, jednoznačné významy. Jazyk sa stáva rôznmi druhmi tekutín. Sme dve telá v neopréne, které si na brehu rozprávajú o zaslizených pľucach, o túžbe, smútku a slinách, o tom, ako sa húsenica najskôr musí úplne rozpustiť, zmiznúť, stať sa tekutou, aby sa neskôr vynorila ako motýľ. Hra na brehu, hra na reiku.“
s. 75
Gruniony a krily… Nič moc, Silvia, nič moc. Uvedomuje si, že v nej nažíva viacero jazykov a že ekumenické jazykové spoločenstvo spôsobuje, že má miestami problém správne sa vyjádriť v slovenčine, občas je dokonca jazykovo paralyzovaná ako škôlkarka na prvej besiedke. Okrem automatickej angličtiny často používa nemecké slová a vetnú skladbu, veď značnú časť detstva strávila na rodnom gauči pozeraním ORF1. České výrazy. Nie vždy dokáže jazyky upratať do samostatných krabičiek, hlava odmieta škatuľkovanie, odvoláva sa na rakúsku televíziu: aha, veď za hranicou aj jazyk verejnoprávneho média priberá slová z iných jazykov, generuje novotvary. Silvia hlave vysvetľuje, že Slovenský jazykovedný ústav nepustí, a hádam má aj pravdu, sme predsa len malý jazyk, ze všetkých síl si musíme ustrážiť jazykovú dedovizeň. Chápe, že keby sa naozaj chcela venovať umeleckému prekladu, bolo by najprv treba poupratovať v babylonskej veži. Potom je tu eště ďalšie úskalie umeleckého prekladu, ktoré je zároveň vzrušujúcou výzvou: človek neprekladá len slová, vety a ich významy, nehľadá len ekvivalenty a neladí rytmické a štylistické nuansy a autorský štýl, ale snaží sa vystihnúť celú filozofiu cudzieho jazyka a kultúry a preklopiť ju do nášho filozoficko-kultúrneho prostredia.
s. 121
Dlhé obdobie, počas ktorého sa snažila manipulovať realitu, aby dosiahla, na čo si myslela, že má právo, bolo za ňou. Najprv chcela zmeniť muža, aby se s ním dalo žiť, potom sa zamilovala do iného muža a uverila, že ju miluje rovnako, rovnako zúfalo. Maľovanie, nekonečné nákupy, snaha nájsť stratenú tetu. Všetko márne snahy, smiešne pokusy zaplniť bezodnú dieru. Podobali sa na zákopovú vojnu vnútorných dialógov, keď v duchu pred mamou a otcom dookola obhajovala svoju pravdu, zúfalo sa snažila vysvetliť samu seba. Majte ma radi, veď ma predsa majte radi, je to také jednoduché! Lenže ich vlastné diery nenechávali veľa priestoru pre lásku.
Hodina plávania pôsobí – ako vždy – očistne. Silvia v nej utopí staré hriechy, za záver ju príboj ju príboj poriadne vydrhne pieskom. Zvyšky odumretej kože opadnú, všetky chóry, ktoré sa snažili nanovo rozoznieť, prehluší rachot vĺn. Hlava ktovie prečo prehrá scénu z performancie Kataríny Poliačikovej a Evy Priečkovej Držať rieku. „Na mesačnom brehu skúmame telo rieky. Máme strach stať sa ňou, stratiť tvar. Stávame sa riekou. Vždy sme ňou boli. Pýtame sa, ako stekutiť jazyk, nechať ho (roz)plynúť. Rozpúšťame reč, jednoznačné významy. Jazyk sa stáva rôznmi druhmi tekutín. Sme dve telá v neopréne, které si na brehu rozprávajú o zaslizených pľucach, o túžbe, smútku a slinách, o tom, ako sa húsenica najskôr musí úplne rozpustiť, zmiznúť, stať sa tekutou, aby sa neskôr vynorila ako motýľ. Hra na brehu, hra na reiku.“
s. 75
Gruniony a krily… Nič moc, Silvia, nič moc. Uvedomuje si, že v nej nažíva viacero jazykov a že ekumenické jazykové spoločenstvo spôsobuje, že má miestami problém správne sa vyjádriť v slovenčine, občas je dokonca jazykovo paralyzovaná ako škôlkarka na prvej besiedke. Okrem automatickej angličtiny často používa nemecké slová a vetnú skladbu, veď značnú časť detstva strávila na rodnom gauči pozeraním ORF1. České výrazy. Nie vždy dokáže jazyky upratať do samostatných krabičiek, hlava odmieta škatuľkovanie, odvoláva sa na rakúsku televíziu: aha, veď za hranicou aj jazyk verejnoprávneho média priberá slová z iných jazykov, generuje novotvary. Silvia hlave vysvetľuje, že Slovenský jazykovedný ústav nepustí, a hádam má aj pravdu, sme predsa len malý jazyk, ze všetkých síl si musíme ustrážiť jazykovú dedovizeň. Chápe, že keby sa naozaj chcela venovať umeleckému prekladu, bolo by najprv treba poupratovať v babylonskej veži. Potom je tu eště ďalšie úskalie umeleckého prekladu, ktoré je zároveň vzrušujúcou výzvou: človek neprekladá len slová, vety a ich významy, nehľadá len ekvivalenty a neladí rytmické a štylistické nuansy a autorský štýl, ale snaží sa vystihnúť celú filozofiu cudzieho jazyka a kultúry a preklopiť ju do nášho filozoficko-kultúrneho prostredia.
s. 121
Dlhé obdobie, počas ktorého sa snažila manipulovať realitu, aby dosiahla, na čo si myslela, že má právo, bolo za ňou. Najprv chcela zmeniť muža, aby se s ním dalo žiť, potom sa zamilovala do iného muža a uverila, že ju miluje rovnako, rovnako zúfalo. Maľovanie, nekonečné nákupy, snaha nájsť stratenú tetu. Všetko márne snahy, smiešne pokusy zaplniť bezodnú dieru. Podobali sa na zákopovú vojnu vnútorných dialógov, keď v duchu pred mamou a otcom dookola obhajovala svoju pravdu, zúfalo sa snažila vysvetliť samu seba. Majte ma radi, veď ma predsa majte radi, je to také jednoduché! Lenže ich vlastné diery nenechávali veľa priestoru pre lásku.