Och, och. Čakala som hocičo, ale toto nie. Spočiatku ma zaujala téma a aj to, že kniha začína v Bratislave, pričom nám autor ukazuje postapokalyptické petržalské utečenecké geto a hrad (a.k.a. veľkú štvoruhlú stredovekú pevnosť) premenený na vojenskú základňu. Štylisticky to tiež bolo OK, no napriek tomu knihu odkladám pred polovicou. Idem radšej čítať Neobývateľnú Zem. Preklepy a chyby sa našli, no odradilo ma niečo iné. Nemala som pocit, že čítam beletriu, ale učebnicu s trochou deju. A aj v tom sa človek akurát tak popri nekonečnom vysvetľovaní stratí. Rozhovory sú mätúce, lebo keď sa jedna postava niečo opýta, odpoveď nájdeme až po celej strane politicko-ekologických vysvetľovačiek. Veľmi to uberá dynamike príbehu a text pôsobí ako suchý výpis faktov. Lepšie by pôsobilo, ak by sa spomenuli vtedy, keď sú potrebné pre posúvanie deju a dotváranie atmosféry. A ešte som bola zmätená z niektorých random pasáží. Asi viem, kam tým autor mieril a malo to pôsobiť tajomne, no podľa mňa pôsobili len ako čudné vysvetľovacie vsuvky, na ktorých konci zistíme, že nám to v prvej osobe hovorí nejaká tajomná postava. Téma globálneho otepľovania ma zaujíma, no naozaj si radšej rovno prečítam náučnú knihu, ktorou bolo Posledné storočie inšpirované. Klimatickými beletristickými favoritkami pre mňa ostávajú Emmi Itäranta a Maja Lunde. Takisto ma oslovila aj poviedka Gauneři od Jaroslava Mosteckého v zbierke Zajtra bude včera.